Sladkovodné hubky sú čeľaďou, ktorá patrí do živočíšneho kmeňa hubky. Na rozdiel od svojich nápadných príbuzných druhov morských hubiek, sú domáce sladkovodné hubky nevýrazné. Ich spôsob života však poskytuje nevšedné pohľady do primitívnej formy života.
Charakteristické znaky
V strednej Európe sa vyskytuje okrem hubky jazernej (Spongilla lacustris) aj hubka riečna (Ephydatia fluviatilis), ktorá je relatívne častejším zástupcom hubiek v našich vodách. V priaznivých letných podmienkach môžu krovité rozvetvené časti tela Spongilla lacustris narásť až do dĺžky jedného metra.
Sladkovodné hubky nemajú jasne definovaný tvar. Vytvárajú hrbolato rebrovité útvary s pórami. Sú belavej až silno zelenej farby, keď sú obrastené riasami. Telo sladkovodných hubiek pozostáva z tuhých a pružných vlákien tvorených organickou látkou, proteínom spongínom. Telo spevňujú aj vápenité a kremičité ihlice, ktorým je popretkávaný vláknitý spongín. (Hubky v obchodoch, ktoré sú určené na čistiace účely, majú tieto spevňujúce ihlice odstránené a preto sú mäkké a hladké.)
Jednotlivé bunky tela hubky majú pravdepodobne odlišné funkcie, ale nie sú zoskupené, tak ako je to u vyšších živočíchov, do orgánov. Okrem toho hubky nemajú ani žiadne zmyslové a nervové bunky.
V súčasnosti jestvuje viacero druhov rodu Spongilla, tie sa dajú presne určiť iba mikroskopickým pozorovaním spevňujúcich ihlíc ich skeletu v ich pokojnom období. Hubka riečna (Ephydatia) preniká zo všetkých domácich hubiek najhlbšie, do hĺbky až 20 m.
Ak sa vám dostane hubka blízko k nosu, budete z nej cítiť ostrý zápach jódu.
Rozšírenie
Sladkovodné hubky sa vyskytujú v mnohých veľkých jazerách a riekach vrátane Národného parku Donau-Auen. Močiarom sa vyhýbajú. Rozširujú ich pravdepodobne kačice, ktoré prenášajú Spongillidae aj do iných vôd.
Ohrozenie a ochrana
Ak je kvalita vody dobrá, nehrozí hubkám žiadne nebezpečenstvo. Sladkovodné hubky sú biologické ultrafiltre, čím významne prispievajú k samočisteniu vodných tokov.
Spôsob života
Hubky Spongillidae potrebujú pre svoj život pevný substrát, napr. kúsky dreva alebo kamene, aby sa mohli dobre uchytiť v prúde a nie sú schopné potom ďalšieho premiestňovania. Prúd vody ich neustále zásobuje čiastočkami potravy a kyslíkom. Malými jemnými pórami vo vonkajšom plášti hubka nasáva vodu, z ktorej si v labyrinte svojho tela získa kyslík. Tak isto si z vody filtruje čiastočky potravy, ako napr. organické látky, baktérie či prvoky. Nepotrebná voda potom odteká zbernými kanálikmi z tela hubky von.
Filtrovaná potrava je absorbovaná pohyblivými fagocytmi a rozdelená medzi ostatné bunky tela hubky.
Aj keď sú hubky oddeleného pohlavia, sexuálne rozmnožovanie nemá u nich veľký význam. Oveľa dôležitejšie je vegetatívne rozmnožovanie zimných štádií. Zimné štádiá hubiek sú často guľovitého tvaru červeno-žltej farby a tie obsahujú kmeňové bunky, ktoré ako jediné prežívajú zimu. Na jar opúšťajú tieto bunky 2 mm kapsule a vytvoria novú hubku.
Zaujímavosti
Hubka jazerná (Spongilla lacustris) sa na jeseň zbiera na lekárske účely a v sušenej forme sa využíva v homeopatii. Najznámejším liekom z hubiek je "Badiaga". Používa sa pri ochorení štítnej žľazy, na zabránenie búšeniu srdca, proti nespavosti a zvýšenej činnosti štítnej žľazy. Z neho sa môžu pripraviť aj ďalšie formy liekov, ako protizápalové kvapky do očí.