Zo stojatých mlák lužnej krajiny sa často ozýva melodické húkanie samčeka kunky červenobruchej "uuh..uuh..uuh.." .Po záplavách sa kunky často vyskytujú v periodických stojatých vodách na podmočených lúkach.
Charakteristické znaky
Ich melancholické kunkanie je pre ne charakteristické. Jednotlivé zvuky „unk-unk“ za minútu opakuje kunka červenobruchá 30 až 40-krát, pričom kunka žltobruchá ich opakuje rýchlejšie (vyše 100-krát za minútu), čím sa dané druhy od seba odlíšujú. Kunky dosahujú dĺžku do 50 mm. Zorničku oka majú srdcovitú! Vyznačujú sa bradavičnatou kožou so zaoblenými drobnými tŕňmi. Ich povrch je na dotyk mierne drsný. Samce majú na hrdle rezonančné mechúriky. Koža je na chrbte tmavo fľakatá, s bielymi drobnými bodkami. Niektoré jedince sú sfarbené do zelena. Koža na bruchu má pomarančové až červené škvrny v kombinácii so sivočiernou základnou farbou.
Niektoré jedince kunky červenobruchej môžu mať na bruchu aj žlté škvrny bez toho, že by sa jednalo o kunku žltobruchú, ktorá sa náhodne zatúlala do národného parku. Dobrým rozlišovacím znakom medzi týmito druhmi je sfarbenie kože palca na vnútornej strane – kunka červenobruchá ho má tmavý a žltobruchá žlto sfarbený.
Rozšírenie
Rošírená je v nížinách východnej Európy. V Rakúsku sa vyskytuje v severnej a východnej časti Dolného Rakúska, ako aj v Burgenlande. Bežne žije v dunajských luhoch východne od Viedne.
Ohrozenia a stupeň ochrany
Likvidáciou biotopov patrí aj tento druh, tak ako všetky obojživelníky, k ohrozeným druhom.
Spôsob života
Samčeky si kunkaním vytyčujú aj svoj revír v jazierkach. Pred húkaním si samce naplnia pľúca vzduchom („nahltajú sa vzduchu“) a potom plávajú na hladine ako balóny s roztiahnutými nohami a nechajú vzduch prúdiť medzi pľúcami a nafúknutým zvukovým rezonátorom na hrdielku. Ústny a nosné otvory majú počas kunkania uzatvorené. Zvuk vzniká, i keď to znie divne, pri prúdení vzduchu cez hlasivky v hrtane späť do pľúc, čiže vlastne pri vdychu. Pri sledovaní živočíchov môže pozorovateľ uvidieť vlnenie, ktoré sa šíri od kunkajúceho samca. V močiari s bujnou vodnou vegetáciou je toto vlnenie tlmené rastlinami, ktoré takto zmenšujú veľkosť revíru samca. V priemere je veľkosť revíru jedného samca okolo 2 až 3 m.
Je zaujímavé, ako rýchlo sa periodické stojaté vody alebo zaplavené lúky stávajú chovnými biotopmi kunky. Obdobie párenia začína podľa počasia koncom apríla a trvá do neskorého leta. V priebehu roka sa vyskytujú fázy zvýšenej reprodukčnej činnosti. Samec počas párenia drží samičku prednými končatinami v bedrovej oblasti. Samica kladie nepravidelné zhluky vajíčok (asi po 50 kusoch). Už po niekoľkých dňoch sa z nich vyliahnu larvy, ktoré sa po dvoch až troch mesiacoch menia na malé kunky. Ich potravou je hmyz a larvy hmyzu, ale aj komáre sú súčasťou ich jedálnička.
Zaujímavosti
Kunka červenobruchá sa niekedy v prírode spári s kunkou žltobruchou, pričom vznikajú hybridy, ktoré sú nositeľmi vlastností obidvoch druhov, t.j. aj frekvencie kunkania. V oblasti Viedne sa areály výskytu daných druhov prelínajú. Často sa popisuje obranný reflex kunky, tzv. „kunkový reflex“, ktorým kunka zastrašuje narušiteľa svojho areálu: prevráti sa na chrbát, predné končatiny si založí za ohnutú hlavu, čím vynikne pestré sfarbenie jej brucha, ktoré má nepriateľa odstrašiť. V tejto nezvyklej polohe ostávajú zvieratá niekoľko sekúnd a potom sa dajú na útek. Niekedy sa z literatúry dozvedáme, že kunky vystavujú sfarbenie svojho brucha ako útočný štít voči nepriateľovi. Sú to však výmysly, ako aj ďalšie fámy zo života našich obojživelníkov. U jedovatých zvierat slúži červeno -žlto-čierne sfarbenie ich tela ako výstraha predátorom (napr. u salamandry škvrnitej, osy,..) Aj nenápadné kunky majú v koži žľazy s toxínmi, ktoré sú však pre človeka neškodné, pokiaľ mu ich sekrét nezasiahne oči alebo iné sliznice.